EMÓCIE VERZUS VÔĽA

            Elias Vella, katolícky exorcista, hovorí: „Ľudia za mnou často chodia s otázkou, že nevedia, či danému človeku odpustili alebo nie. Ja im hovorím: „Ak chceš odpustiť, už si odpustil.“ Ale hneď dodávam: „To však neznamená, že ťa rany, ktoré ti ten človek spôsobil, prestanú hneď bolieť, že sa ti už nikdy nebudú vracať trpké spomienky a že k tomu človeku vzplanieš emóciami nehy a sympatie. Vždy je potrebná predlhá cesta uzdravovania rán.“
            Je potrebné to mať na pamäti, zvlášť v dnešnej dobe, kedy pocity diktujú a zdôvodňujú všetko a sme svedkami, ako táto jednostrannosť rozleptáva ľudské charaktery a osudy. Ľudia, ktorí si pletú lásku s citovým zaujatím, sa cítia oprávnení opustiť svojho partnera, keď už k nemu nič necítia. Ľudia, ktorí si pletú vieru so zbožným rozochvením citu, sa začnú považovať za neveriacich v okamihu, kedy konečne ich náboženský život začínal opúšťať „plienky“ a mal šancu stať sa zrelým. Ľudia, ktorí si pletú nádej s optimistickými pocitmi, sú blízko samovražde, keď ich život pripraví o optimistické ilúzie – i keď práve tento okamih je príležitosťou osvedčiť silu nádeje.
            Je možno čas dať viac priestoru vôli, ako našim pocitom a emóciám. Potom – ak budeme chcieť milovať, budeme hľadať spôsoby, ako sa otvoriť láske. Ak nebudeme chcieť milovať, celý život budeme zdôvodňovať argumenty pre nelásku. To isté platí o viere, nádeji i o odpustení. 

                                                                                                 (Zdroj: Dotkni se ran, str.136)